Recenzia publikácie: Rodinné príbehy bez rodín. Publikácia k 40. výročiu Detského mestečka Trenčín-Zlatovce Autor: Branislav Ladický

21.01.2018

Je pre mňa naozaj veľmi zložité a ťažké, aby som recenzoval príbehy, osudy dospievajúcich chovancov a odchovancov detského mestečka, ktorí v nich opisujú svoje názory na to, ako fungovalo, keď oni prišli do tohto zariadenia, ako ich prijalo, staralo sa o nich a ako beží ich život po "transformácií" pre týchto chovancov.

Ja som však robil riaditeľa tohto zariadenia, viem, ako malo fungovať, ako fungovalo a aké sme dosahovali výsledky našej práce.

V detskom mestečku bolo 17 rodinných buniek a každá mala priestory pre manželský pár vychovávateľov, ich vlastné deti, ak mali ešte manželia svojich rodičov tak aj pre nich a pre 12 detí, o ktoré sa mali výchovne postarať. Počet 12 detí nebol vždy presne dodržaný, lebo prichádzajúce deti sme vždy zaraďovali do rodinných buniek tak, aby súrodenci boli vždy zaradení všetci spolu v rovnakej bunke.

Výber vychovávateľov robili vždy 3 psychológovia (obyčajne z VUDPaP v Bratislave) zo všetkých vtedy prihlásených uchádzačov o tieto miesta. Z manželskej dvojice musel mať aspoň jeden pedagogické vzdelanie a obaja pozitívne schopnosti vychovávať svoje i ďalšie pridelené deti do rodinnej bunky. Dôraz bol kladený na citové danosti k deťom. Kapacita detského mestečka bola 204 chovancov.

Pretože vychovávatelia pracovali tak, aby pracovali s pridelenými deťmi počas celého dňa (niekedy iba jeden z nich a odpoludnia obaja, v noci iba dozor), stanovili sme im po viacerých rokovaniach s nimi i nadriadeným orgánom - školskou správou v Bratislave - mesačný plat za 1,5 úväzku vychovávateľa, podľa ich vzdelania a praxe.

Zo začiatku dostávali byty, keď odchádzali z detského mestečka napr. do dôchodku, od MsNV v Trenčíne alebo niekedy inde, ak chceli ísť bývať inde. Po revolúcii v roku 1989 odchádzali do svojich bytov, v ktorých bývali pred príchodom do detského mestečka. Pravdaže, východiskom môže byť aj iné riešenie po dohode s príslušnými orgánmi.

Keď chcelo Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny prevziať od rezortu školstva riadenie detských domovov, prišla vtedajšia ministerka sociálnych vecí pani Dr. Keltošová aj do Trenčína, aby získala podporu aj terajších detských zariadení. Bol som na tejto schôdzi v jeseni 1996 aj ja a hneď som sa postavil proti tomuto zámeru za detské mestečko. Ona ma prerušila v mojom zdôvodňovaní prečo som proti s tým, že ma ubezpečila, že moje stanovisko je pochopiteľné, aby som sa o nič nebál, všetky výhody nám ponechajú a budeme spokojní, lebo budeme mať pre detské mestečko samostatný štatút. O tomto budeme dodatočne spolu rokovať. To ma uspokojilo. Ona bola známa tým, že slovo vždy dodržala. Ja som však nasledujúci rok odišiel z detského mestečka do Hlohovca, lebo tam ma potrebovala dcéra, ktorej manžel tragicky zahynul a pani Keltošová už potom, keď to bolo aktuálne, nebola ministerkou. Mňa nik o pomoc nepožiadal.

Tak sa stalo, že detské mestečko "transformovali" ľudia na obyčajný detský domov, likvidovali to, čo bolo našou pýchou, čo fungovalo tak, že to chodili obdivovať odborníci z celého sveta a kývali uznanlivo hlavami. Iba našim politikom aj v Trenčíne sa to nezdalo, chceli tie pekné budovy na svoje podnikanie rôzneho druhu. Napr. na zubné ambulancie. Mne sa podarilo odraziť tieto snahy tým, že som pozval do DM amerického veľvyslanca s manželkou. Pozval som aj niektorých, ktorí to chceli privatizovať - tí však neprišli. Pán veľvyslanec bol s našou prácou veľmi spokojný. Nadviazal nám spojenie s rektorom VŠ vo Washingtone a dekan tejto školy vyjadril svoj názor, že by mali ich študenti chodiť na pedagogickú prax k nám, aby videli, ako majú s deťmi pracovať. Toto chceli aj realizovať, ale vzdialenosť, možnosti ubytovania ich študentov i finančné náklady toto zamedzili. Rozvinuli sme však spoluprácu s ich pedagógmi na VŠ v Trenčíne.

Naša spolupráca s veľvyslanectvom v Bratislave nám umožňovala, aby sa naše postavenie dostatočne upevňovalo.

Pozíciu nášho DM občas kritizovali niektorí ľudia s tým, že je to "výkladná skriňa socializmu" a preto robili všetko preto, aby toto zariadenie zlikvidovali. Ja som však presvedčený, že naša republika mala byť hrdá na to, čo pre deti postavila a sprevádzkovala. Po prvé, všetky deti si zaslúžia, aby dostali to najlepšie, čo im môže spoločnosť dať, veď sú naša budúcnosť. Čo budú žobráci naša budúcnosť, alebo tí miliardári? To by bolo oboje bezperspektívne.

Pán Hatrík o tom v knihe hovorí, že ľudstvu "pribudla neľudská doba zvlčilého kapitalizmu a zvrátenosť sveta postaveného len na peniazoch, doba, v ktorej nie náhodou, ale celkom logicky dostali deti nové pomenovanie "klienti"! Tým sa idea mravnej výchovy, ľudskej spoluzodpovednosti za osudy detí, ktorým svet a spoločnosť ublížili dostala do absurdnej polohy - je takto postavená na hlavu.".

Deti DM hodnotia to, čo mali v DM, keď sa o nich starala v rodinnej bunke manželská dvojica - manželia takto: Chlapec: "Ocko, keď som začal dospievať, ma viedol najmä k športu, tomu som venoval mnoho voľného času. K vyšívaniu, vareniu, upratovaniu a hlavne k pozitívnemu postoju k iným ľuďom ma naučila najmä mamička." Do života ho pripravili tak, ako by mal pripraviť každý rodič svoje dieťa.

Všetok voľný čas mali naplnený. Program pre tento čas si zvolili, odsúhlasili na stretnutí klubu mladých. Bolo ich vždy 50. Pripravovali pre pozvaných športové výkony, hry, zábavy, kultúrno-spoločenské podujatia. Na celý rok mali svoj plán.

Bolo to pre svojich rodičov a hostí. Vždy sa pripravili aj výzdobou, oblečením i náplňou podujatia.

Pán Náhlik si hovorí v duchu: "Však, pán profesor, pri práci s deťmi človek potrebuje pohár plný múdrosti, súdok obozretnosti, more trpezlivosti a hlavne srdce, ktoré patrí deťom."

Vychovávateľ Pechal s výčitkou hovorí, že zrušenie vychovávateľských dvojíc bolo trestuhodné rozhodnutie. Bolo nahradené objektívne nefungujúcim systémom, ktorý je aj finančnými požiadavkami na platy objektívne nefungujúcim systémom.

Všetky deti, ktoré zažili systém manželských dvojíc, hodnotia ten systém za vynikajúci, v ktorom nadviazali citové, hlboké vzťahy s vychovávateľmi, ktorých akosi z hĺbky duše oslovovali "ocinko, mamička". Bolo to tak, tak to cítili a tak to aj hovorili.

Keď prišli nové deti do mestečka, hovorili vychovávateľom teta, ujo, ale asi po 3-5 mesiacoch to začalo samo z nich vychádzať na ocinko, mamička. To už boli hlboké city. Často sa stávalo, že malé deti chceli spať pri ocinovi alebo mamičke a títo ho k sebe vždy prijali.

Vychovávatelia mali potom niekedy problémy so svojimi deťmi, ale keď ich deti dovŕšili vek asi 14-15 rokov, prestalo to a ich vlastné deti spolupracovali so svojimi rodičmi - pomáhali im. Porozumeli im, čo treba urobiť. Nezabudnuteľné boli svadby našich detí z DM s partnermi z Trenčína a okolia...

Dnes, po tzv. transformácii, sa striedajú v službe 5 ľudia. Štyria vychovávatelia a 1 gazdiná. Každý vychovávateľ je individuálna osobnosť a preto má svoju predstavu o tom, čo a ako kto má a bude robiť. Každý to má rozmerané na svoje predstavy a plány. Lenže jednému sa to zdá byť dobré a inému zlé. Vychovávatelia sú hlavne ženy. Mužský vzor znova chýba aj pre chovanky, aj pre chovancov.

Niektorí chovanci píšu o týchto vychovávateľoch: Prídu do roboty, nič sa im nepáči, nakričia na nás a idú preč - domov. Problémy ostávajú nevyriešené. Keď boli manželské dvojice, problémy vždy doriešili, lebo zajtra by ich boli aj tak čakali a neboli by kľudne spali ani deti, ani vychovávatelia.

Tie deti, ktoré sa hanbili vystupovať, hádzali svoje požiadavky, pripomienka do krabice na to určenej. Najkrajší život pri manželských dvojiciach mali malé deti. Všetky väčšie deti ich chceli kočíkovať a starať sa o ne. Keď boli deti pripravené na vstup do života, obyčajne po absolvovaní školy, ktorá ich odborne pripravila do života (ročne ich bolo cca 35), mali tieto deti zaistenú prácu aj ubytovanie. Pred nástupom do práce sme dieťaťu odviezli jeho výbavu do jeho bytu. Dieťa malo aj určitú čiastku peňazí. Najčastejšie to boli jeho úspory, čo dostávalo ako čiastočná sirota (často im chýbal jeden z rodičov, ktorého druhý rodič niekedy nemal).

Deti po prepustení sme často kontrolovali. Usmerňovali sme ich a keď bolo treba, zasahovali sme v ich prospech - aj finančne, ak bolo dieťa z určitých dôvodov na to odkázané (peniaze na to sme mali z darov, ktoré DM dostávalo od občanov).

Mnoho spomienok na toto zariadenie mám aj ja. Pomáhal som každému dieťaťu podľa potreby a raz som dokonca pomohol dievčaťu, ktoré na ZŠ - ešte doma - absolvovalo úspešne iba 6 tried, aby sa neskôr mohla dostať na vysokú školu vyštudovať špeciálnu pedagogiku. Ubezpečil som dekana tejto fakulty, aby to dievča prijal, že ona na to má. Skončila s červeným diplomom. Do učiteľských služieb ju prijala vedúca odboru školstva v Lučenci a keď tam už cestovala do práce, čakala ju vedúca odboru na autobusovom nádraží a uviedla ju do 2-izbového bytu, pracovné miesto mala tiež pre ňu pripravené...

Chcem ešte povedať, že naše deti všetky vedeli variť. Pripravovali si v bunkách každý deň raňajky, desiatu, 1-2krát v týždni večeru ak v kuchyni varili niečo, čo nemali veľmi radi a 1x varili v bunke každý mesiac od piatku večera do pondelka rána všetky jedlá. Dievčatá vedeli upiecť mnoho druhov zákuskov a koláčov. Ja som ich ochutnával dosť často. Všetky sa mi chceli pochváliť, čo dokážu urobiť.

Raz, krátko pred prepustením, dostal návštevu chovanec Ivan. Prišiel ho pozrieť otec, ktorý bol 15 rokov vo väzení. Ivan bol u nás u Hagarovcov. Otec hneď po prepustení z väznice predal byt v Bratislave, peniaze za byt nedal do banky, opil sa a prišiel za synom na návštevu - taxíkom a s taškou plnou peňazí. Ja som návštevu povolil, hoci bol pracovný deň. Ivan tam išiel, i keď dosť nerozhodne. Išiel som tam aj ja.

Otec vyšiel z auta a so slzami v očiach objal syna, ktorý ho však neobjal. Otcovi naznačil, že ho nechce ani vidieť, a ešte opitého. Nechal ruky spustené pri tele. Otec ho stále držal oboma rukami. Ivan sa na mňa pozrel s otázkou v očiach, čo má robiť. Povedal som mu, že môže ísť domov (do bunky). Ivan zložil otcove ruky zo svojho krku, otočil sa a odchádzal. Otec povedal šoférovi, aby mu dal 20.000 Kčs. Ivan sa na mňa opäť pozrel... Povedal som mu, nech si ich vezme a dá ich mame, že ich bude onedlho potrebovať. To je pocit, keď vidíte, že dieťa si váži viac ten náš domov ako ten, ktorý otec predal. Ivan si to vtedy ešte neuvedomoval.

Spomienok mám mnoho. Pekných i nepekných, lebo osudy týchto detí boli do ich príchodu do DM kruté. Po odchode detí z DM do bežného života bola podstatná väčšina týchto detí ešte dlhé obdobie citovo naviazaná na vychovávateľov, ktorí ich vychovávali v rodinnej bunke v Detskom mestečku.

Záverom by som chcel vysloviť presvedčenie, že ak argumenty v jednotlivých príspevkoch nepresvedčia príslušných funkcionárov na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny o opodstatnenosti žiadosti o vytvorenie osobitného štatútu pre DM a prípadne o otvorenie ďalšieho takého DM niekde inde na Slovensku, začnem si myslieť, že sme v ostatnom období zabudli logicky myslieť a že si myslíme, že po revolúcii za začne svet točiť opačne.

Ministerstvo práce tým v DM zobrali to najdôležitejšie čo deti už mali - citovú vychovanosť, ich naviazanosť citovú na náhradnú rodinu, to, aby vedeli tieto deti, ako má fungovať po každej stránke funkčná rodina.

Ak toto nevedia robiť, ako je to treba, mali by pouvažovať nad tým, aby riadenie DD - DM vrátili školstvu. Školstvo má v základnej náplni svojej práce pedagogiku, psychológiu dieťaťa, dospievajúcich i dospelých detí.


Hlohovec, 30. 07. 2013


PhDr. Vladimír Vachalík, CSc.

Dlhoročný riaditeľ RZ v Hlohovci (32 rokov) a riaditeľ v Detskom mestečku (1991 - 1997)