Odchovanec Detského mestečka o výchove rodičov, ktorí z neho vychovali slušného človeka

04.02.2018

Na biologických rodičov si nepamätá, no na rodičov, ktorí mu dali lásku, trpezlivosť, vzor a správnu výchovu nezabudne. Mgr. Branislav Ladický (1986) sa stal učiteľom a po transformácii Detského mestečka v Trenčíne-Zlatovce spolu s ďalšími odchovancami vydal knihu Rodinné príbehy bez rodín. Na vlastnej koži zažil dva režimy systémovej výchovy, ktoré sa nedajú porovnať. Porozprával nám aj o tom, ako dnes fungujú detské domovy.

Ak môžete povedať, aký bol Váš príbeh? Pamätáte si z rozprávania Vašich rodičov, ktorí Vás vychovali, ako ste do Detského mestečka prišli?

Veľa toho neviem. Od svojej biologickej mamy som bol odobraný ako polročné dieťa (bábätko). Viem iba z rozprávania našich rodičov, že pred umiestnením do Detského mestečka v Trenčíne-Zlatovce som bol do troch rokov v dojčenskom ústave v Púchove.

Aká bola Vaša nová rodina a ako fungoval systém výchovy Vašich nových rodičov?

Mojou novou rodinou v Detskom mestečku sa stala manželská dvojica Lissníkovcov so synmi Mariánom a Petrom. Mal som s nimi vždy dobrý vzťah, dokonca veľmi blízky, keďže sa stali (v roku 1998) aj mojimi krstnými rodičmi. Vždy si ma dosť zastávali. Nebolo to preto, že by mali na mňa nejaký iný meter, ale preto, aby naučili ďalších členov rodiny, aj tých starších, zodpovednosti. Ako malý som to niekedy aj zneužíval. Naši mali určitý systém výchovy, ktorý musel fungovať a aj fungoval. Bol to veľmi dobrý systém, ktorý sa odzrkadlil aj na výsledkoch nás detí v rodinnej bunke. So všetkými som si vždy veľmi dobre rozumel.

Ako si spomínate na svojich rodičov? Aké vzťahy ste s nimi mali ako tínedžer?

Ako som dospieval a prichádzal do puberty, čoraz viac som inklinoval k ockovi. Bol v Detskom mestečku vo funkcii vedúceho výchovy (zástupca riaditeľa Detského mestečka) a organizoval športové aktivity (napr. plávanie, atletika) i tábory cez letné prázdniny. Bol a je mojím vzorom a prirodzenou autoritou dodnes. Naši ma naučili do života veľa vecí: ocko ma viedol k športu (plávanie, atletika, gymnastika, loptové hry a netradičné športové hry); vyšívaniu, vareniu, upratovaniu a hlavne pozitívnemu postoju k druhým ľuďom ma naučila najmä mamička. Pripravili ma do života tak, ako by mal každý rodič pripraviť svoje dieťa, aby sa vedelo adekvátne začleniť do spoločnosti. A to je nenahraditeľné! Na našich nemôžem povedať nič zlé. Vďaka nim som v živote dosiahol to, čo som zatiaľ dosiahol.

Je o Vás známe, že ste veriaci, zohrali práve Vaši rodičia nejakú úlohu v otázke viery alebo kde ste sa s Bohom zoznámili bližšie?

Otázku viery som nikdy s našimi nerozoberal, ale nikdy nám ju neodopierali. Ako sami dobre viete, tak pán Boh najlepšie vie, kedy to správne načasovať. Ozajstný živý vzťah s pánom Bohom som začal mať počas vysokoškolského štúdia. Tam som pocítil to správne dotknutie cez môjho dobrého priateľa a spolužiaka Ericha Kováča. Zopárkrát ma počas vysokoškolského štúdia zobral do jedného spoločenstva a cítil som sa tam príjemne. Viera je dobrá. Snažím sa mať s Pánom ozajstný živý vzťah. Počas vysokoškolského štúdia mi modlitby dosť pomáhali. Pravidelne som v modlitbách prosil Pána, aby som vyštudoval vysokú školu a aby mi v roku 2013 (na 40. výročie založenia Detského mestečka) vyšla knižka, ktorú som v roku 2011 začal intenzívne písať. Stalo sa tak! V roku 2013 som vyštudoval vysokú školu pedagogickú II. stupňa a knižka mi išla do obehu. Ešte v tom roku som sa zamestnal v školstve ako učiteľ a o rok na to, som kupoval byt. Aleluja, vďaka pánu Bohu.

Aj keď vtedajší systém mal v Detskom mestečku (DM) formu výchovy skvelú a prepracovanú, predsa len, život všeobecne pre Vás nebol prechádzka ružovou záhradou... Bolo niečo, čo Vám u rodičov, alebo v Mestečku chýbalo?

Nechýbalo mi nič. Naopak! Pripravili ma do života tak, aby som sa vedel adekvátne začleniť do spoločenského života. Chyba nastala vtedy, keď sa v roku 2005 Detské mestečko začalo transformovať na klasický detský domov, ktorý bol podrobený veľkej kritike pre neosobný kontakt k dieťaťu. Žiaľ Bohu, realita je však iná. Detské domovy a Detské mestečko založené na samostatných skupinách, kde o skupinu detí sa prúdovo striedajú po 8-hodinových zmenách (na 95% ženy), sú viac ako rodina? Tak to nie je ani imitácia rodiny. To je iba mýtus! Nám, bývalým odchovancom, ktorí sme na 40. výročie založenia Detského mestečka zorganizovali s ostatnými odchovancami stretnutie, ktorí sme zažili rodinnú výchovu manželských dvojíc, bolo trpko a smutno z toho, ako dopadlo Mestečko.

Podľa zverejnených informácií v novinách MY, sa hovorkyňa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny pani Jana Lukačová vyjadrila: "Režim detského domova neumožňoval integráciu detí do spoločnosti, naopak, izoloval ich." Pocítili ste vy, alebo niektorí z odchovancov DM, že by vás nejako tento spomínaný režim DM izoloval tak, ako to hovorí?

Hlboko sa ma to osobne dotklo a taktiež aj bývalých odchovancov, čo napísala hovorkyňa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pani Lukačová. Po zverejnení tohto príspevku v novinách som jej telefonoval. Na moju otázku: "Odkiaľ máte takéto informácie"? mi odpovedala, že : "Pán Ladický, ja nie som pedagogička a nevyznám sa v tejto problematike. To, čo mi dali napísané na ÚPSVaR, to som iba zverejnila". Viac som už s touto pani potom netelefonoval. Prišiel som na to, že sa plní iba politická objednávka.

Izolácia tu vonkoncom nebola žiadna! Ja ako stredoškolák v rodinnom type Detského mestečka som pravidelne, 2-krát do týždňa, navštevoval športové kluby a dokonca som chodieval aj na Základnú umeleckú školu Karola Pádiveho v Trenčíne. Hrával som na dychový nástroj a mám vychodené 3 ročníky ZUŠ-ky. Takže, "my" odchovanci, sme chodievali aj mimo Detského mestečka. Aká izolácia potom, keď základnú školu a materskú školu navštevovali deti aj z prirodzených rodín a z okolia Zlatoviec, Záblatia, Orechového a pod.? Doteraz udržiavam vzťahy so spolužiakmi zo ZŠ Detského mestečka, ktorí na krúžkovú činnosť chodievali s nami a po obede sme spoločne športovali na detských športových ihriskách.

Sám ste vysokoškolsky vzdelaný človek, vyštudovali ste a pracujete už niekoľko rokov ako pedagóg, preto máte na systém výchovy jednoznačne hlbší a odbornejší pohľad. Prečo si myslíte, že bývalý výchovný systém Mestečka bol oveľa lepší ako terajší? V čom konkrétne?

Detské mestečko malo v rukách prvky domácnosti. Chovali sme zvieratká, zeleninu, kvety... To je - naopak - práve to osamostatňovanie, ktoré tam prirodzene fungovalo. Z vlastných skúseností môžem povedať, že zmennosť a striedanie služieb vychovávateľov v skupinovom systéme, ktorý vznikol v roku 2005, je teraz vážny problém v Detskom mestečku. Spôsob striedania vychovávateľov poskytuje príliš krátky kontakt na to, aby mohla vychovávateľka citovo podnecovať a vyvolávať hlbšie city. Vzťah vychovávateľka - dieťa je veľmi neosobný a plytký.

Pre nás odchovancov, ktorí sme žili v rodinnom type Detského mestečka, bolo šťastím, že nás vychovávali v tomto kvalitnom odborno-výchovnom zariadení kvalifikované manželské dvojice. Tým, že našimi vychovávateľmi boli manželské dvojice, nám tak prirodzene ponúkali model rodiny, vzor ženy a muža - otca rodiny, že sme v nich našli blízke, vzťažné osoby.

Ja som si to v Mestečku prežil, a preto najlepšie viem, čo mňa a nás vychovalo. To bolo to, čo robilo Detským mestečkom - Detským mestečkom. Dušu v ňom tvorili prítomné manželské dvojice spoločne s nami a ľudia z okolia Zlatoviec. Pravidelne sa tam za účasti nášho uja Hatríka (hudobného skladateľa a pedagóga) uskutočňovali hudobné výchovno - vzdelávacie projekty. Vzniklo spolu osem veľkých scénických projektov rôzneho charakteru, ktoré boli uvedené pre verejnosť na konci školského roka, k Medzinárodnému dňu detí, v ODA v Trenčíne.

Ako to v Detskom mestečku vyzerá teraz?

Teraz? Budovy Detského mestečka chátrajú, bočná stena do plavárne je posprejovaná, tak ako aj ďalšie objekty Detského mestečka. Vstup do areálu "zdobia" vulgárne a vágne nápisy. Viem o prípade jednej chovankyňe (po novom klientke), že v zariadení porodila s chovancami (kientmi) 3 deti. Z toho dve sú dané do profesionálnej rodiny a jedno dieťa je v adopcii. Sú tam nonstop výjazdy polície, občas zavíta aj záchranná služba. Deti nedokončujú školu a spejú rovno na ulicu. Terajšie deti - klienti - získavajú sexuálne skúsenosti predčasne! Predčasne popíjajú alkohol, fajčia cigarety a dobre sa vie aj o tom, že podaktorí chovanci (klienti) v tomto zariadení aj drogujú. Toto je tá moderná výchova s vyštudovanými pedagógmi modernými odbormi typu sociálna práca? Čo potrebuje náš štát a MPSVaR? Pani Lukačová z ÚPSVaR v novinách MY ďalej píše, že sa v minulom režime porušovali ľudské práva detí - sloboda ľudských práv. Odkiaľ to vzala? Keď Detské mestečko začalo písať v roku 1973 svoju históriu, koľko mala rokov? Bola niekedy táto pani z ÚPSVaR v Detskom mestečku, kde fungovali manželské dvojice? Ja si ju aspoň nepamätám. Rozprávala sa niekedy s manželskými dvojicami? Alebo s nami, deťmi? Nie! Odkiaľ potom berie tieto zavádzajúce informácie, ktoré sa nezakladajú na pravde? Keď sa v roku 2005 rušilo Detské mestečko rodinného typu, médiá o tom nepísali - nemedializovalo sa to. Prečo až teraz?

Ako sa darí Vašim rodičom v súčasnosti a takisto súrodencom? Stretávate sa aj naďalej ako jedna veľká rodina?

Naši sa majú dobre. Mamička si užíva zaslúžený dôchodok a otec, ešte stále pracuje v Detskom mestečku ako vychovávateľ. Osobne si myslím, že mu je ľúto, ako to celé dopadlo. Naši tam boli od založenia Detského mestečka. Proste ho budovali. Otec je v tomto zariadení už vyše 40 rokov a vidí na vlastných očiach, ako sa mu to tam rúca.

Vyštudovali ste učiteľstvo a pracujete ako učiteľ telesnej výchovy. Kto Vás ovplyvnil ísť práve týmto smerom a prečo práve pedagogika?

Detské mestečko pozostávalo zo 17 rodinných buniek. V prevažnej miere nás vychovávali učitelia s vysokoškolským vzdelaním. Otec vyštudoval učiteľstvo telesnej výchovy a biológiu a mamička biológiu a chémiu. Takže to smerovanie a pozitívny vzor tam bol z obidvoch strán. Viac som sa priklonil k ockovi a išiel som v jeho šľapajách. Tiež som vyštudoval telesnú a etickú výchovu a učím na strednej škole. Táto práca a zároveň poslanie má napĺňa šťastím.

Systém výchovy a starostlivosti o deti z DM bol na vtedajšie časy "výkladnou skriňou" komunizmu. Boli to nadčasové myšlienky, ktoré sa realizovali v praxi a ktoré nám závideli aj v zrahraničí. Čím boli iné, ako ich poznáme dnes? Teda ak porovnáme DM vtedy s tým, ako funguje dnes "po novom"?

Výkladná skriňa socializmu je čiernobiely pohľad, nie vecný argument, ale hodil sa niekomu ako napríklad "účelovým" ideológom, ktorým Detské mestečko nezapadalo do ich koncepcie. Ich odbornosť bola nízka jednak na to, aby našli dosť skutočných argumentov, jednak na to, aby pôvodný systém v jeho nosných myšlienkach modifikovali na dnešné podmienky. Mestečko bolo v náhradnej starostlivosti tak trocha obdobou priehrady v Gabčíkove alebo stavby Národnej rady SR v Bratislave. Dnes by ich už takto nik nestaval, ale napriek tomu sú funkčné. Nebúrame ich. Pôvodný model uplatňovaný v Zlatovciach nesporne priniesol, resp. vrátil hodnotu rodiny aj do náhradnej inštitucionálnej starostlivosti. Napriek tomu, v rámci celoplošnej transformácie detských domovov sa aj Zlatovce zmenili na tzv. samostatné rodinné bunky. Dovtedajšia prax, kde v samostatnom dome spolu bývali a žiliako jedna rodina manželia, ich deti a deti s nariadenou ústavnou výchovou, sa zmenila "k lepšiemu". O deti sa dnes v dome striedavo stará 5 pracovníkov (s 95% pravdepodobnosťou 5 žien), ktorí chodia do domu do práce. To všetko pod transformačným heslom Úsmev ako Dar: "Aby každé dieťa malo rodinu..." Kocúrkovo?

Systém výchovy v DM v trenčianskych Zlatovciach z čias komunizmu býva terčom kritiky kompetentných (ÚPSVaR a pod.). Čo najčastejšie kritizujú okrem spomínanej izolovanosti vtedajších odchovancov a porušovania práv a slobôd dieťaťa?

Podľa vyjadrenia hovorkyne ÚPSVaR nešlo o rodinnú výchovu, ale o kolektívnu výchovu. Nonsens! Ďalej tvrdí, že sa v zariadení pracovalo s biologickou rodinou minimálne. Nie je to pravda, pretože som tam žil 18 rokov (1990 - 2008). 15 rokov som bol vychovávaný manželskou dvojicou v Detskom mestečku v rodinnej výchove a 3 roky som pociťoval reorganizáciu, totálny rozpad a rozklad rodinnej výchovy v Mestečku. Zažil som vzostup a pád Detského mestečka. Žiaľ, týchto ľudí na MPSVaR neprerobíte. Nemajú totiž vyvinuté svedomie a spoločenský bontón. Hrozné je iba to, že tí, ktorí sa hrajú na dobrodincov, spoločnosť iba utvrdzujú v ich sebaklame.

Prečo sa to podľa Vás deje? Komu to vyhovuje? Spomenuli ste, že sa plní politická objednávka. Ako ste to mysleli?

Každému je jasné, kde je problém. V tomto štáte už predsa nejde o deti a o láskyplnú starostlivosť, ale o prospechárstvo a úplatky. Odbornosť u odborníkov zo špeciálnej pedagogiky, pedagogiky a vývinovej psychológie typu (A. Škoviera, M. Zelina, J. Hatrík, V. Vachalík, Š. Rehák a iní im podobní) už neberú do úvahy a ani ich životné skúsenosti z praxe, dávajú ich do úzadia. Prevažuje akési charitatívne správanie a občianske neziskové organizácie, ktoré sú financované z nezistených peňazí. Hrozí aj rozpad a zánik Detského mestečka, samozrejme. Bola to štátom dotovaná vec a teraz sa také veci nenosia... Orientácia dnešnej spoločnosti, jej postoj k hodnotám a k rodine, to je najväčšia prekážka - vládne bezhodnotovosť, formalizmus, bezduchá kalkulácia...  

  • Ďalšie pokračovanie rozhovoru si budete môcť prečítať už čoskoro 
  • Za rozhovor ďakuje Júlia Baranišinová
  • Pre časopis ZRNO

Schátrané Detské mestečko.