ODCHOVANEC DETSKÉHO MESTEČKA O VÝCHOVE RODIČOV, KTORÍ Z NEHO VYCHOVALI SLUŠNÉHO ČLOVEKA – POLICAJTA

16.01.2018

ÚVOD

Tento príbeh sme sa rozhodli napísať ako poďakovanie mojim "štátnym" rodičom Márii a Miroslavovi Gomolovcom za ich životné odhodlanie a poslanie postarať sa o nás, prijať nás do svojej rodiny. Aj napriek tomu, že vedeli, že naše cesty sa po ukončení ústavnej výchovy rozídu, venovali nám všetko svoje úsilie a lásku, aby nás vychovali čo najlepšie a plne nám nahradili našich biologických rodičov. Naučili nás prebíjať sa úskaliami, ktoré nám život do cesty postaví, byť čestný, pracovitý, skromný a hlavne rozdávať lásku. Naučili nás, že keď padneme na zem, máme sa znovu postaviť a ísť ďalej, že všetko zlé je na niečo dobré. Veď vďaka ich výchove dnes sú z nás čestní a cieľavedomí ľudia. Aj napriek tomu, že počas života v Detskom mestečku sme prežili nielen dobré, ale aj nepríjemné chvíle (vďaka našej neposlušnosti a hyperaktivite), sme hrdý na to, že som tu aj ja mohol vyrásť spoločne s mojimi súrodencami a tak napísať určitý úsek histórie Detského mestečka. Ďakujeme ujovi a tete za to, ako nás vychovali, sme na nich hrdí a určite ich v naším životom nesklameme.

MÔJ PRÍCHOD A ŽIVOT V DETSKOM MESTEČKU

Som najmladší zo šiestich súrodencov (sestra Iveta, dvojičky Dušan a Štefan, brat Milan a najstarší brat Jozef). Po mojom narodení nás odobrali od rodičov a boli sme rozdelení po rôznych detských domovoch a dojčenských ústavoch. V roku 1976 nás všetkých súrodencov - vďaka vzniku detského domova rodinného typu - dali dokopy a vytvorili novú rodinnú bunku - Gomolovcov. Táto bunka bola špecifická tým, že vznikla naším príchodom do Detského mestečka ako posledná nad zdravotným strediskom, aby sme mohli ako súrodenci vyrastať spoločne v rodinnom prostredí.

Počas základnej školy sa nás snažilo Detské mestečko smerovať a zapájať do rôznych aktivít, hľadať a pestovať v deťoch talent. Detské mestečko poskytovalo obrovskú škálu sebarealizácie v kultúrnych a športových aktivitách. Vzhľadom k tomu, že DM bolo tvorené zo 17-tich rodinných buniek a každý z vychovávateľov viedol záujmový krúžok, bolo možné si z tejto škály vybrať a vyskúšať si, čo nás baví a čo nás napĺňa. Bol som hyperaktívne dieťa, snažil som sa zapájať do viacerých krúžkov naraz. Najviac ma oslovilo plávanie pod vedením uja Lissníka, kam som chodil od 4 rokov - najprv kvôli zdravotnému stavu, ale časom som začal plávať aktívne, ba aj súťažne. Dosahoval som veľmi dobré výsledky na úrovni školských kôl, okresných, celoslovenských, ako aj európskych súťaží. Ďalej ma zaujal trojboj, ktorý viedli ujo Križan a učiteľ telesnej výchovy zo základnej školy Jozef Šimun. Náš tím vyhrával a reprezentoval DM, dokonca sme sa stali majstrami Slovenska. Môj ujo vychovávateľ Gomola viedol spoločne s ujom Lančaričom a ujom Hlaváčom turistický krúžok; pravidelne sme sa zúčastňovali turistických pochodov, vďaka čomu som spoznal skoro každý kút vtedajšej Československej republiky. Bol som pravidelným účastníkom celoštátneho turistického zrazu detí z detských domovov. Zaujali ma tiež krúžky na základnej škole, modelársky a stolársky, kde sme vyrábali rôzne predmety z dreva a z kovu, ktoré boli dávané ako dar delegáciám z rôznych krajín pri ich návštevách v Detskom mestečku.

Po skončení základnej školy som sa rozhodoval, akú profesiu by som chcel vykonávať. Skúšal som sa uplatniť v športe, uvažoval som aj o vojenskej alebo policajnej škole, čo sa mi však nepodarilo. Nakoniec som urobil prijímacie skúšky na strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Starej Turej, ktorú som úspešne absolvoval. Tu som mal možnosť hrať v ochotníckom divadle a táto skúsenosť mi tiež priniesla veľa osohu; veď v podstate život je jedna veľká divadelná hra...

Veľká rodina Gomolovcov pri vianočnom stromčeku
Veľká rodina Gomolovcov pri vianočnom stromčeku

LUČENEC AKO ZAHRANIČIE A CESTA K UNIFORME

Po ukončení strednej školy v júni 1992 som zároveň ukončil ústavnú výchovu a musel som odisť z Detského mestečka, ktoré mi našlo prácu v Lučenci ako elektrotechnikovi na Okresnej školskej správe a ubytovanie na internáte. V DM som na prvé kroky do života dostal základnú výbavu (kuchynský riad, paplóny, obliečky, dvojplatničku, kanvicu...) a 200 Sk, pričom z týchto prvých peňazí som si musel zaplatiť cestu do mne neznámeho mesta. Bol som ovešaný cestovnými taškami a krabicami a cestoval som ako smelý zajko v Afrike. Po príchode do Lučenca som mal obrovské šťastie, že na školskej správe pracovala riaditeľka p. Zubová a na personálnom odbore p. Fölsová. Oproti p. Fölsovej býval v Panických Dravciach môj nevlastný brat Vladimír Pupala. Skontaktovali sme sa a vďaka týmto ľuďom boli moje prvé kroky v živote jednoduchšie. Som im za to veľmi vďačný. Počas života v Lučenci som vystriedal viacero zamestnaní a v roku 1998 som si zbalil základne veci a vycestoval do Bratislavy, kde som chcel vstúpiť do Policajného zboru SR. To sa mi aj podarilo a som zamestnancom PZ SR aj v súčasnosti, čím som si splnil môj detský sen.

ORGANIZÁCIA A RIADENIE DETSKÉHO MESTEČKA

Život v Detskom mestečku bol veľmi pestrý a dobre organizovaný. Staršie deti pomáhali mladším, starali sme sa o záhradku, dopestovali a zavárali sme ovocie a zeleninu, chovali hydinu a zajace. Každé dieťa malo svoju úlohu pri upratovaní rodinnej bunky. Dievčatá sa venovali domácim prácam, vyšívaniu či štrikovaniu, chlapci vykonávali práce okolo domu a v záhradke. Každý sa zapájal do rôznych krúžkov, hrali sme futbal, hokej, volejbal, ale mali sme i rôzne kultúrne či spoločenské aktivity.

V zimnom období Detské mestečko organizovalo lyžiarske zájazdy do Krpáčova a Jasnej, lyžovanie, sánkovanie a šantenie na Vlčom Vrchu v Hornej Súči, kde Detské mestečko malo svoju chatu aj lyžiarsky vlek a kde sme sa učili základom lyžovania. V zimných mesiacoch k nám do DM chodili deti z detského domova Fót v Maďarsku, s ktorými sme mali družbu. Na oplátku v letných mesiacoch chodili vždy vybrané bunky na Balaton v Maďarsku. Cez jarné a letné víkendy sme navštevovali zariadenie Orechové, kde malo Detské mestečko chaty aj s pozemkom. Ujo Špernoga tu mal aj včelíny. V Detskom mestečku sme mali veľkú spoločnú záhradu, ako aj ovocné sady, o ktoré sme sa starali za pomoci záhradníka pána Valacha, zamestnanca, ktorý nás učil základom záhradníctva. Bavilo ma to a ako starší chlapec som tam trávil voľný čas, ktorý mi ostal popri mojich iných aktivitách. Venoval som sa aj chovu ošípaných, ktoré malo DM v areáli Jednotného roľníckeho družstva v Záblatí. Pravidelnou súčasťou nášho života bola i zabíjačka, ktorú robili ujo kuchár Jambor s ujom Hlaváčom a ujom Gomolom. Tu sme mali možnosť vidieť práce súvisiace so spracovávaním mäsa a mäsových výrobkov, ktoré sa pripravovali v kuchyni DM a potom sa rozdelili do rodinných buniek.

Cez víkendy sa večera varila v rodinných bunkách. Raz do mesiaca sa v nich varilo celý víkend, aby sme sa ako deti naučili samostatne variť a stolovať. Spočiatku sme nakupovali v obchodoch v Zlatovciach, neskôr sa strava objednávala v DM, kde bola otvorená výdajňa potravín. Každá rodinná bunka si vytvárala svoj jedálny lístok na celý mesiac, kde sa na základe toho objednávala a pripravoval strava. Tu ujo a teta kalkulovali s prideleným rozpočtom na stravu, a tak sme sa učili, ako rozdeliť peniaze pridelené na mesiac tak, aby sme sa zmestili do rozpočtu. Tu nám pomohlo, že veľa potravín sme si sami vypestovali v záhrade.

Cez sviatky (napr. Veľká noc, Vianoce) sme dodržiavali tradície a každé dieťa sa zapájalo do príprav sviatkov. Dievčatá sa venovali pečeniu, zdobeniu a inej príprave na sviatky, starší chalani sa venovali vareniu a príprave vianočného stromčeka či korbáčov na šibanie. Cez víkendy sme obľubovali návštevu prameňov kyselky v Zlatovciach a v Záblatí, kde sme ako deti z domova prispeli aj k ich skrášleniu - vybudovali sme altánky, označili a upravili turistické chodníky k týmto prameňom a pravidelne sme spoločne organizovali opekanie a trávenie voľných chvíľ v prírode. V rámci DM sme sa zúčastňovali rôznych brigád - oberanie čerešní, jahôd, ľanová brigáda, chmeľová brigáda pre JRD, pričom ako odmenu nám poskytovali rôzne plodiny, ktoré sme si potom zavárali. Chodievali sme aj na zber lesných plodov, vyrábali sme si sirupy, sušili bylinky na čaje.

Cez letné prázdniny sme chodili do detských táborov, v priebehu mesiaca júl sa tiež organizovali celoštátne turistické zrazy. Najstaršie deti ostávali v Detskom mestečku, kde boli sústredení chlapci v jednej bunke a dievčatá v druhej. V júli brigádovali v rámci Detského mestečka - záhradnícke práce a údržba, opravovali základnú školu, kultúrny dom, jedáleň, vykonávali sa opravy v rodinných bunkách. Niektoré zo starších detí mali vybavené brigády v pekárňach či na družstve, kde si mohli privyrobiť nejaké vreckové. Tým sme sa učili, ako ťažko sa zarábajú peniaze a ako potom tieto peniaze vhodne investovať a použiť pre našu potrebu čo najúčelnejšie. Najstaršie deti boli v detských táboroch organizovaných DM vedúcimi a inštruktormi. V auguste sa chodievalo na stanovačku, na kúpalisko v Trenčíne, člnkovanie sa na Váhu - Detské mestečko malo vlastné člny. Chodili sme na rôzne výlety po zámkoch a hradoch... V rámci nadácie Sorea sme mohli ísť aj na rekreáciu do Vysokých Tatier a Tatranských Matliarov.

Výnimočné pre tento detský domov bolo, že priamo v areáli sa nachádzal atómový kryt, ktorý zároveň slúžil ako sklad na športovú výstroj. V každej rodinnej bunke bola práčka, kde v piatok oprali celej bunke a žehlilo sa. V rámci DM fungovala aj práčovňa, kde sme nosili prať posteľné prádlo, utierky, uteráky, obrusy a záclony. Súčasťou DM bolo zdravotné stredisko, kde ordinovala obvodná lekárka, zubárka a psychologička. Každé dieťa v detskom domove bolo pod dozorom psychologičky, pričom sme absolvovali rôzne psychologické testy na zisťovanie a formovanie osobnosti dieťaťa v DM. Ďalej sa v areáli DM nachádzala plaváreň, telocvičňa a atletické športoviská. Detské mestečko malo k dispozícii vlastný autobus i nákladné auto Aviu.

INÁ VÝCHOVA A INÝ SVET

Kto iný vie najlepšie zhodnotiť funkčnosť tohto systému, ako my, ktorí sme v ňom vyrástli? Ako odchovanci sme založili občianske združenie, ktoré poukazujeme na to, že v Detskom mestečku nie je všetko s kostolným poriadkom. Tínedžeri zväčša bez vzdelania, pracovných návykov, mladistvé matky s nedokončenými školami. Detské mestečko už dávno nie je vzorový príklad výchovy mladých bez rodičov.

Keď dieťa vyjde von, je plné energie, dostane nejaké peniaze na štart, kúpi si hneď iphone, vezmú paušál na telefón. Za týždeň rozhádže peniaze. Veľká časť z nich potom skončí na sociálnych dávkach, v krčmách, alebo priamo na ulici. Tam si ich nájdu špekulanti a urobia z nich biele kone. Na ich doklady si potom zoberú úvery, ďalšie luxusné telefóny na paušál, tablety, počítače. Dievčatá automaticky končia v sex privátoch alebo šliapu na uliciach.

Problémom je zlý systém, nekomunikácia medzi deťmi a vychovávateľkami, nezáujem štátu o túto skupinu ľudí. My sme volali rodičov rodičia, oni sa nazývajú vychovávateľkami a klientmi.

Za domčekom sme mali záhradu, chovali hydinu, robili sa zabíjačky. Nikto nám nenosil raňajky, ale starší ich pomáhali pripravovať mladším. Učili sme sa tak zručnostiam.

Keď sa pozriem na moje detstvo dnes, nelíšilo sa ničím od klasických rodín. Možno iba tým, že nás tam bolo viac. Čo sa týka výchovy, tradícií, vzdelávania, bolo to ako v bežnej rodine.

Taxikári v Trenčíne nám hovorili, ako vozia dievčatá z Detského mestečka do mesta s kočíkmi, kde si idú privyrobiť. V ústave im stačí iba povedať, že idú von a musia sa vrátiť do večera.

Niektorí si myslia, že vyjdú von a hneď zarobia veľa peňazí. Iní zas chcú žiť ako mafiáni a mať veľké autá. Potom vylezú na ulicu bez dokončenej školy, nikto ich nefinancuje a zistia, že majú problém zarobiť si tristo eur na nájom.

ČO MI DALO DETSKÉ MESTEČKO 

Detské Mestečko mi dalo do života veľmi veľa. Pripravilo ma veľmi dobre do života, zabezpečilo mi šťastné detstvo, ktoré by mi moja rodina určite nikdy nedokázala zabezpečiť. Myslím si, že takéto detstvo nemajú ani mnohé deti z normálnych rodín. Z mojich skúseností čerpám počas celého života. Tým, že sme vyrastali v rodinných bunkách, kde sa o nás staral manželský pár, nám vytvorili rodinné prostredie, dávali pocit a vzor rodiny a zároveň nám odovzdali veľa zo svojich životných skúsenosti.

Aj po mojom odchode z Detského mestečka som stále sledoval vývoj a ďalšie formovanie tohto detského domova. Dnešná podoba DM už nemá nič spoločné s ideou a základným mottom autorov jeho vzniku - myšlienkou vytvoriť veľký komplex detského domova rodinného typu, kde budú umiestnené veľké súrodenecké skupiny a deti, u ktorých je predpoklad, že nebudú dané na adopciu alebo sa nevrátia k svojim rodinám. Autori vytvorili dokonale premyslený a na tú dobu nadčasový komplex, ktorý tvoril akýsi pomyselný samostatný štát v štáte, na ktorý bola vtedajšia Československá socialistická republika právom hrdá. Detské mestečko Trenčín - Zlatovce bolo obdivované všetkými krajinami, a to aj krajinami západného bloku. S ľútosťou pozorujem, ako Detské mestečko chátra a upadá do zabudnutia tejto spoločnosti ako nechcené a odhodené dieťa.

Príbeh bol prevzatý z knižky Rodinné príbehy bez rodín k 40. Výročiu založenia Detského

Mestečka, Trenčín-Zlatovce.


Literatúra

  1. LADICKÝ, B. 2013. Rodinné príbehy bez rodín. Bratislava : H plus, 2013. s.80. ISBN 978-80-88794-58-5.
  2. https://www.aktuality.sk/clanok/502724/z-detskeho-domova-zapolicajta- boli-prekvapeni-ze-sme-slusni-ludia/ [cit. 06.07.2017]