MÔJ PRÍBEH – LÁSKA V RODINE A NESKORŠIA (NE)STAROSTLIVOSŤ

14.01.2018

ÚVOD

Do Detského mestečka v Trenčíne - Zlatovciach som prišiel spoločne aj z bratom Emilom v roku 1998 do rodinnej bunky mojich nových rodičov Meravých. Systém v Detskom mestečku bol účelovo postavený na potreby výchovy v rodinných bunkách s otcom, mamou a ich deťmi. V rodinnom domčeku nás žilo 10 až 12 deti.

LÁSKA RODINY

Keď sa povie rodina, tak to vo mne okamžite vyvoláva - domov, otec, mama, bratia, sestry, teplo milujúcej mamy a vzor milujúceho otca. Sedem rokov som bol takto vychovávaný v rodine s mojím brat a ďalšími štátnymi súrodencami a potom v roku 2005 nastal celkový rozvrat a rozpad tradičnej výchovy v Detskom mestečku.

Projekt Detské mestečko bol dobre premyslený a prepracovaný. Poskytol nám rodinné zázemie do roku 2005 a naši rodičia (nepovažujem ich za náhradných, ale ako mojich skutočných) nám poskytli teplo domova. V rodine sme sa starali o domáce zvieratka a dopestovali sme si zeleninu a ovocie. Naša mama a otec nás pripravovali do roku 2005 veľmi dobre.

KRITICKÝ ZLOM V ROKU 2005

Zánik a rozpad tradičnej veľkej rodinnej výchovy v Detskom mestečku v roku 2005 som ťažko niesol aj ja. Knižka Rodinne príbehy bez rodín od autora Branislava Ladického poukazuje drobnými kartografickými príbehmi odchovancov (dnes už dospelí) ako ich mestečko do roku 2005 kvalitne a dobre vychovalo, a na druhej stráne prezentujú po r. 2005 ako sa Detské mestečko zmenilo na klasický detský domov, kde o skupinu deti v pôvodných rodinných domčekoch, vystriedali z väčšou prevahou výhradne tety/vychovávateľky s 8 hodinovým pracovným úväzkom.

Viem, čo píšem, pretože som toto i ja zažil na vlastnej koži. Nastala uvoľnená výchova. Deti poznajú iba svoje práva a zabúdajú na svoje povinnosti, tak ako to funguje i v bežnej fungujúcej rodine. Najprv išla dole vodou plaváreň, potom po nej nasledovali kuríny, ktoré terajšia pani riaditeľka zrušila! Taktiež ani záhradky nefungujú, záujmová činnosť sa vytratila. To spôsobuje u deti priveľkú voľnosť, čo smeruje k takým problémom, aké tam boli a sú. Nemajú tam čo vo voľnom čase robiť a tak deti rodia deti, pijú, fajčia, drogujú a nakoniec nedokončujú školy. Ja som tam vyrastal, tak viem čo píšem, čo som zažil a aj videl. Nadarmo sa nehovorí, že deti sú obrazom spoločnosti. Toto je obraz súčasného detského domova.

Zažil som ponižovanie zo strany vychovávateľov, ktorí nemiestnymi poznámkami urážali a zrejme naďalej urážajú deti. My sme si tento život a osud nevybrali. Osud tak rozhodol. Vyprávajú ako nie je dobré, keď tam deti fajčia a pritom samé vychovávateľky za jednotlivými domčekmi fajčili a fajčia zrejme aj naďalej.

Zažil som aj to, ako vychovávateľka fajčila vonku pri mne a keď na okolo išla riaditeľka, tak vychovávateľka mi hneť do ruky strčila cigaretu, pritom ja vôbec nefajčím.

Podľa môjho názoru, takýto systém , ktorý tam je teraz ani nemôže dobre fungovať. Vychovávateľky (česť výnimkám) nie sú prirodzenými autoritami pre deti a vedenie domova, ešte dvojnásobne. Nikdy som nezažil zo strany riaditeľky, že by sa ma niekedy ľudsky opýtala, že "Jožko ako sa máš a ako ti to ide v škole"?

Stalo sa mi aj to, že raz som išiel za mojou mamou, ktorá v tom období bola vo výkone trestu odňatia slobody a pri pohľade na ňu som jej začal vykať. Chápte to, pre mňa to bola cudzia osoba. Ja som nič iné nepoznal iba Detské mestečko a mojich rodičov, ktorí ma do roku 2005 vychovávali ako milujúceho syna. A terajšie sociálne pracovníčky ma začali poučovať, že prečo mame netykám, keď to je moja biologická mama. Nikto z tých pracovníkov sa nevie do nás vcítiť. Prečo by som mal tikať osobe, ktorú som videl po 17 rokoch?

SKÚSENOSŤ S TZV. NEZISKOVOU NADÁCIOU ÚSMEV AKO DAR

Keď som opustil Detský domov v Trenčíne - Zlatovciach (už to nie je Detské mestečko od roku 2005) tak mi sociálny pracovníci vybavili ubytovanie v Domovskom vzdelávacom centre Dunajská Lužná, ktoré spravuje a vlastní tzv. nezisková organizácia Úsmev ako Dar. Zo začiatku sa mi tam páčilo, ale keď som si vypočítal koľko som im tam mesačné musel platil (podotýkam, že som platil 130 eur a 4 eura za schody) tak som prišiel k záveru, že sa mi to nezdá, ako pomoc zo strany Úsmevu ako Dar, ale skorej ako vykorisťovanie. V jednej izbe sme bývali 2 odchovanci a to máte 260 eur za izbu z rozlohou menšou ako garsónka. V práci, ktorú mi vybavili cez svojho vďačného sponzora som zarábal v Bratislave do 450 eur. Prišiel som k záveru, že táto tzv. nezisková organizácia si umelo, ale vďačne vytvára z odchovancov z jednotlivých domovov vďačných otrokov - klientov!

Teraz žijem v Trenčíne a moje mesačné náklady na bývanie sú do 100 eur a v práci, ktorú som si sám vybavil zarábam viac ako 500 eur. Nepotrebujem nikomu robiť otroka a som sebestačný. Prečo? Pretože som získal, ešte kvalitnú výchovu láskavých rodičov a základne vzdelanie v bývalom Detskom mestečku do roku 2005.

NA ZÁVER

Som nesmierne rád, že Detské mestečko v Trenčíne - Zlatovciach je kultúrnou národnou pamiatkou vďaka iniciatíve bývalých odchovancov, zamestnancov, budovateľov a priaznivcov Detského mestečka. Pripájam sa do činnosti občianskeho združenia Naša rodina a budem sa snažiť byť nápomocný pri znovu vytvorení rodinnej výchovy s otcom a mamou nielen v Detskom mestečku, ale aj v ďalších detských domovoch, podľa vzoru tradičnej veľkej kresťanskej rodiny, ktorú som aj ja vo svojom detstve zažil.