Detské Mestečko retrospektívy a perspektívy

11.08.2018

Detské mestečko vzniklo ako alternatíva klasických detských domovov v 70. rokoch minulého storočia ako detský domov rodinného typu, kde sa o skupinu detí bez rodičov staral manželský pár. Z fungovania nadčasovej alternatívy, ktorú nám závidel celý svet, sa stal problém. Kompetentní to vyriešili spôsobom, ktorý priniesol jeho faktickú likvidáciu. Bolo to politické rozhodnutie? Bolo to aj (najlepšie) odborné riešenie? Nový systém a režim výchovy vzdelávania v bývalom Detskom mestečku kritizujú nielen bývalí odchovanci, ale aj osobnosti zvučných mien z oblasti pedagogiky, špeciálnej a liečebnej pedagogiky, psychológie, sociológie a architektúry.

Zrod unikátneho projektu

Detské mestečko Trenčín-Zlatovce vzniklo 1. septembra 1973, no s prvotnou myšlienkou zriadiť nadčasový projekt prišiel Okresný národný výbor v Trenčíne pod vedením Štefana REHÁKA, ktorý sa neskôr stal aj prvým riaditeľom Detského mestečka. Funkcionári okresu si prezreli zariadenie pre opustené deti vo Fóte v Maďarskej ľudovej republike. Hlboká myšlienka vybudovať takéto zariadenie ich nadchla natoľko, že neváhali vyvinúť veľké úsilie, aby sa prvá stavba tohto druhu (vtedy v Československu) začala stavať v okrese Trenčín. Autormi projektu Detského mestečka boli Ing. arch. Peter Brtko a Ing. arch. Ľudovít Režucha. Mladí architekti za dielo Detské mestečko získali v roku 1974 cenu Dušana Jurkoviča.

Na takmer 12 hektároch pôdy sa postavil pre 17 rodín komplex s rodinnými domčekmi. Celý projekt výchovnej a vzdelávacej práce Detského mestečka navrhli, obhájili a jeho realizáciu zaviedli do života také pedagogické osobnosti ako boli a sú doc. PhDr. Miroslav Bažány, CSc., ktorý pedagogiku prednášal aj v zahraničí a potom bol riaditeľom Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, PhDr. Ján Sojka, CSc., (sociológ a pedagóg), prof. MUDr. Jiří Dunovský, CSc., (bývalý riaditeľ kojeneckého ústavu v Prahe), prof. PhDr. Zdeněk Matějček, CSc., (svetovo uznávaný detský psychológ, ktorý sa dlhé roky venoval štúdium podmienok vývoja a vývinu detí v ústavoch), Štefan Rehák (zakladateľ, prvý riaditeľ Detského mestečka a dlhoročný primátor mesta Trenčín), PaedDr. Viktor Chovanec, CSc., (dlhoročný riaditeľ Detského mestečka), doc. PhDr. Iva D. Vaňková, CSc., (dlhoročná riaditeľka DeD Krásna Hôrka), PhDr. Eva Begánová (bývala školská inšpektorka) a iní nadšenci. Ale? Vysoko tento počin hodnotili prof. Juraj Hatrík (hudobný skladateľ, pedagóg a dlhoročný spolupracovník a priateľ Detského mestečka, takmer 30 rokov), PhDr. Vladimír Vachalík, CSc., (dlhoročný riaditeľ Výchovného ústavu pre mládež v Hlohovci a riaditeľ Detského mestečka v rokoch 1991-1997), PhDr. Eva Čunderliková, PhD., (spolupracovníčka prof. Juraja Hatríka pre Detské mestečko, takmer 30 rokov), doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD., (vysokoškolský pedagóg a bývalý riaditeľ DC v Trnávke), PhDr. Elena Hapáková, CSc., (vysokoškolská pedagogička), PhDr. Štefan Matula, PhD., (Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave) prof. PhDr. Miron Zelina, DrSc., (dlhoročný dekan PFUK v Bratislave), prof. PhDr. Ladislav Požár, CSc., (spoluzakladateľ katedry psychológie a patopsychológie, jej dlhoročný vedúci, tiež dekan Pedagogickej fakulty UK), Doc. PhDr. Antonín Kozóň, CSc., (vysokoškolský pedagóg, ktorý sa zapodieva problematikou socializácie, psychoterapie a výskumom psychosociálne a zdravotne postihnutých jedincov s poruchami správania), Mgr. Miroslav Zolder (dlhoročný riaditeľ RZ v Zlatých Moravciach) a mnohé ďalšie osobnosti.

Manželské dvojice vyberal tím odborníkov

Každý rodinný domček s jedným heterosexuálnym manželským párom mal okrem svojich vlastných približne 10-12 a viac deti. Išlo teda o kompletnú rodinnú výchovu v kompletnom zložení. Vzor muža - otca a ženy - matky. Kapacitne sa do Detského mestečka vošlo 214 detí. Manželské dvojice sa o nás starali, ako o vlastné deti. Výber manželských dvojíc robili vždy odborníci z pedagogiky a psychológie z VUDPaP (Detskej psychológie a patopsychológie z Bratislavy) zo všetkých manželských dvojíc, ktoré sa prihlásili na uvoľnené miesto vychovávateľov. Z každého manželského páru musel mať aspoň jeden z manželov pedagogické vzdelanie. Záujemca o miesto vychovávateľov museli uspieť v psychotestoch a pohovoroch u psychológov. Takto bola zaručená kvalita manželskej dvojice, ktorí sa o nás starali po každej stránke -výchovnej, vzdelávacej a najmä citovej o pridelené deti do rodinných buniek.

S prevratom nastal zvrat...

Každá rodinná bunka bola trošku iná. Každá sa systémom výchovy podobala svojim náhradným rodičom. Každá však mala vysokú odbornú kvalitu výchovy a vzdelávania vo všetkých rodinných bunkách v Detskom mestečku.

Toto sa však akosi znepáčilo vtedajšej ministerky práce soc. vecí a rodiny Ivety Radičovej a Jozefovi Mikloškovi ml. - predseda tzn. neziskovej nadácie Úsmev ako Dar, ktorí v roku 2005 položili základy tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. V priebehu rokoch 2005-2006 stihli rozprášiť 17 manželských dvojíc, ktoré nahradili päťdesiatimi vychovávateľmi (z 86% prevahou žien) pracujúcimi na tri zmeny. To všetko pod názvom OZ Úsmevu ako Dar: "Aby každé dieťa malo rodinu...". Kocúrkovo! Detské mestečko fungovalo niekoľko krásnych rokov a skončilo potopou. Z medializovaných informácií sa dozvedáme, že deti tam rodia deti, nedokončujú školy, pácha sa tam trestná a drogová činnosť. Areál zdobia vulgárne nápisy ako white power "biela sila!" 

Pre mnohých liberálov a priaznivcov (de)pedagogiky hotový raj. Úplná sloboda pre človeka - žiadne pravidla, žiadne obmedzenia, žiadny vyšší zákon, podľa ktorého sa treba správať. Zákona, čo v nich by vyvolal zlé svedomie, pocity viny, že toto celé je v skutočnosti príčina, prečo sa deti v náhradnej starostlivosti šťastné nerozvíjajú. Prečo? Lebo v demokracií sa nedostali do sféry vplyvu nie ľudia najlepší (morálni, ušľachtilí), ale tí, ktorí sú najsilnejší. Platí tu, že čím väčšia bezohľadnosť, bezočivosť, čím viac sa šľape po druhých, tým väčší vplyv a moc.

Po potope Detského mestečka (r.2005) sa deti zmenili v mnohých oblastiach, ale my sledujeme aj to, ako sa začali mocenský organizovať niektoré tzn. neziskové organizácie v nových spoločenských podmienkach, ktoré boli rozdielne od života v predchádzajúcom režime v Detskom mestečku, ktorý zahynul potopou.

Podobné názory zdieľajú nielen bývalí odchovanci, ktorých nie je málo, ale aj odborníci na danú oblasť.

V knihe Rodinné príbehy bez rodín (2013) je len malá hŕstka odchovancov, ale aj budovatelia a bývalí riaditelia Detského mestečka. Jedným z nich je aj doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD., ktorý sa v spomínanej knihe vyjadril takto: "Prvých 15 rokov bolo mestečko pýchou a (pre mnohých) ideálom náhradnej inštitucionálnej výchovy; neskôr, do roku 1997, bolo jej rešpektovanou alternatívou a nakoniec sa stalo problémom, ktorý nechceli kompetentní pracovníci príslušného ministerstva i Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny riešiť inak, ako jeho faktickou likvidáciou. Bolo to politické rozhodnutie. Bolo to aj (najlepšie) odborné riešenie?" (Škoviera in Ladický, strana 7, 2013)

Žiaľ plní sa iba politickáobjednávka na Ministerstve práce soc. veci a rodín .

Prof. Juraj Hatrík o tom v knižke Rodinné príbehy bez rodín hovorí, že ľudstvu ´pribudla neľudská doba zvlčilého kapitalizmu a zvrátenosť sveta postaveného len na peniazoch, doba, v ktorej nie náhodou, ale celkom logicky dostali deti nové pomenovanie klienti! Tým sa idea mravnej výchovy, ľudskej spoluzodpovednosti za osudy detí, ktorým svet a spoločnosť ublížili, dostala do absurdnej polohy - je takto postavená na hlavu.´" (Hatrík in Ladický, strana 71, 2013)

Transformácia Detského mestečka

Detské domovy na Slovensku sa už niekoľko rokov transformujú na zariadenia rodinného typu. Detské domovy zatiaľ prešli len materiálnou transformáciou, tá výchovná stále zaostáva. Nie každá zmena je transformáciou; má to svoje jasné konotácie v matematike, fyzike, ap. "Trans" znamená, že sa niečo povznesie rádovo nad určitú úroveň, že vznikne nová štruktúra, ktorá v sebe obsahuje tú predošlú, ale ju prekonáva, završuje. V prípade detských domovov ide o devalváciu, znehodnotenie, oslabenierodinného princípu.

Súčasnosť Detského mestečka

Dnes ostalo už v Detskom domove, ktorý bol zriadený na troskách Detského mestečka z 214 detí, ktoré malo 17 rodín a v nich 34 vychovávateľov (17 manželských dvojíc), iba 20-40 detí pri ktorých sa striedajú po 8-hodinových časových intervaloch výhradne iba ženy a deti sa dookola pýtajú, že "Kto zajtra príde do práce?" Kde je tam jednota výchovného pôsobenia? Kto je za čo zodpovedný? Každý na deti nakričí a ide domov. Štyria vychovávatelia sa striedajú pri oddiele detí. Niekedy vraj do prideleného oddielu príde určitý vychovávateľ pracovať aj raz za mesiac. Taký systém zavrhovala každá pedagogika aj pred 200 rokmi a nepotrebovala k tomu ani honosný názov transformácie.

Prekvapuje ma, že až s odstupom času sa stále viac hovorí o výchove detí v detských domovoch rodinného typu a o deťoch v profesionálnej rodine. Výchovné skupiny sú viac ako rodiny? Tak to nie je ani imitácia rodiny. To je iba Mýtus! Profesionálna rodina? Len prednedávnom sme mali dve úmrtia v profesionálnych rodinách. Poznáme prípady rozpadnutých profesionálnych rodín, putovanie dieťaťa s profesionálnej rodiny do ďalšej profesionálnej rodiny a vyhorenie profesionálnych rodičov. Aj to je realita!

Trpká realita Detského mestečka

Budovy Detského mestečka chátrajú, bočná stena do plavárne je posprejovaná, tak ako aj ďalšie objekty Detského mestečka. Vstup do areálu "zdobia" vulgárne a vágne nápisy. Vie sa o prípade jednej chovankyne (po novom klientke), že v zariadení porodila s chovancami (klientmi) 3 deti. Z toho dve sú dané do profesionálnej rodiny a jedno dieťa je v adopcii. Nejde tu o prípad jednej klientke tohto zariadenia.

Nonstop výjazdy polície, občas zavíta aj záchranná služba. Deti nedokončujú školu a spejú rovno na ulicu. Terajšie deti - klienti - získavajú sexuálne skúsenosti predčasne! Predčasne popíjajú alkohol, fajčia cigarety a dobre sa vie aj o tom, že podaktorí chovanci (klienti) v tomto zariadení aj drogujú.

Toto je tá moderná výchova s vyštudovanými ľuďmi modernými odbormi typu sociálna práca? Čo potrebuje náš štát- MPSVaR a Jozef Mikloško ml.? Pani Lukačová z ÚPSVaR v novinách MY píše, že sa v minulom režime porušovali ľudské práva detí - sloboda ľudských práv. Odkiaľ to vzala? Keď Detské mestečko začalo písať v roku 1973 svoju históriu, koľko mala rokov? Bola niekedy táto pani z ÚPSVaR v Detskom mestečku, kde fungovali manželské dvojice? Ja si ju aspoň nepamätám. Rozprávala sa niekedy s manželskými dvojicami? Alebo s nami, deťmi? Nie! Odkiaľ potom berie tieto zavádzajúce informácie, ktoré sa nezakladajú na pravde? Keď sa v roku 2005 rušilo Detské mestečko rodinného typu, médiá o tom nepísali - nemedializovalo sa to. Prečo?

Detské mestečko malo predsa v rukách prvky domácnosti. Chovali sme zvieratká, pestovali sme zeleninu, kvety... To je - naopak - práve to osamostatňovanie, ktoré tam prirodzene fungovalo. Z vlastných skúseností môžem povedať, že zmennosť a striedanie služieb vychovávateľov v skupinovom systéme, ktorý vznikol v roku 2005, je teraz vážny problém v Detskom mestečku. Spôsob striedania vychovávateľov poskytuje príliš krátky kontakt na to, aby mohla vychovávateľka citovo podnecovať a vyvolávať hlbšie city.

Vzťah vychovávateľka - dieťa je veľmi neosobný a plytký. Pre nás odchovancov, ktorí sme žili v rodinnom type Detského mestečka, bolo šťastím, že nás vychovávali v tomto kvalitnom odborno-výchovnom zariadení kvalifikované manželské dvojice. Tým, že našimi vychovávateľmi boli manželské dvojice, nám tak prirodzene ponúkali model rodiny, vzor ženy a muža - otca rodiny, že sme v nich našli blízke, vzťažné osoby.

Ja a ďalší odchovanci sme si to v Detskom mestečku prežil, a preto najlepšie vieme, čo nás vychovalo. To bolo to, čo robilo Detským mestečkom - Detským mestečkom. Dušu v ňom tvorili prítomné manželské dvojice spoločne s nami a ľudia z okolia Zlatoviec. Pravidelne sa tam za účasti nášho uja Hatríka (hudobného skladateľa a pedagóga) uskutočňovali hudobné výchovno - vzdelávacie projekty. Vzniklo spolu osem veľkých scénických projektov rôzneho charakteru, ktoré boli uvedené pre verejnosť na konci školského roka, k Medzinárodnému dňu detí, v ODA v Trenčíne.

Úspešnosť Detského mestečka

Ja som prišiel v roku 1990. Vyštudoval som vysokú pedagogickú školu, uplatnil som sa povolaním učiteľa. Napísal som knihu o Detskom mestečku a v roku 2017 som dal vyhlásiť areál Detského mestečka s 36 budovami za národnú kultúrnu pamiatku. Ešte v roku 2017 som založil OZ Naša rodina. Je nás viacej, ktorí sme úspešní, veď Detské mestečko za 32 rokovsvojej existencie v rokoch 1973 - 2005 vychovalo vyše 900 detí, ktoré sa adekvátne zaradili a začlenili do spoločenského občianskeho života.

Takúto vysokú úspešnosť, ktorá bola v našom Detskom mestečku, nemal žiadny iný detský domov na Slovensku a v histórií ľudstva na tejto planéte. Z neho vyšlo mnoho vysokoškolsky vzdelaných inžinierov, pedagógov, lekárov, právnikov a pod.

Len ako príklad uvediem, že primárka z Levickej nemocnice je odchovankyňa od manželskej dvojice Lančaričovcov z Detského mestečka. Ďalší odchovanec od manželskej dvojice Hegedüšovcov po skončení vysokoškolského štúdia zastával vysokú funkciu na Ministerstve národnej obrany ako námestok Ministra obrany v ČR. Poznám osobne odchovankyňu, ktorá vyštudovala špeciálnu pedagogiku a teraz zastáva funkciu riaditeľky v špeciálnej základnej škole. Ďalšia odchovankyňa, ktorá sa dnes už môže pochváliť aj s titulom docent, ktorá zastáva funkciu vedúcej katedry ošetrovateľstva.

Ďalší odchovanci sú úspešní podnikatelia, majú vlastné rodiny a tí svoje deti učia tak, ako ich vychovali manželské dvojice. Rodičia, ktorí ich vychovali v Detskom mestečku, sú teraz ich deťom starí rodičia. Stále sa stretávajú, informujú sa telefonicky, alebo aj osobne. Od jednej manželskej dvojice z osobného rozhovoru viem, že keď oslavovali okrúhle 70-te narodeniny, prišli im zablahoželať všetky deti, ktoré vychovali. Hovorili mi to s dojatím a táto manželská dvojica mi napísala svoje zážitky aj do knihy.

Detské mestečko sa stalo národnou kultúrnou pamiatkou SR

Vyhlásenie za NKP nás teší o to viac, že Detské mestečko bolo vo svojej dobe veľkým pokrokom a unikátom aj v rámci bývalého Československa. Hoci sa zrealizovalo až začiatkom 70. rokov, vzniklo na základe rozsiahlych výskumov a projektových úloh, ktoré v uvoľnenejších 60. rokoch iniciovali projektové ústavy spolu s vtedajším Zväzom slovenských architektov. Cieľom bolo humanizovať starostlivosť o osirelé deti formou ich umiestňovania do pestúnskych rodín. To zahŕňalo aj spoločné bývanie a bežnú dennú prevádzku v samostatných domoch namiesto hromadného umiestňovania detí v "kasárenských" ústavoch sirotincov a detských domovov.

Zaujímavé je, že iniciátormi vyhlásenia Detského mestečka za NKP boli aj jeho bývalí odchovanci (Mgr. Branislav Ladický, podávateľ a odchovanec Detského mestečka), dnes už dospelí ľudia, ktorým koncept rodinného prostredia Detského mestečka umožnil lepší štart do života. Smutným paradoxom je, že po desiatkach rokov fungovania sa v súčasnej dobe zo strany niektorých štátnych inštitúcií a úradov objavujú snahy vrátiť sa späť k systému starostlivosti o tieto deti umiestnením v rôznych ústavoch a "detských domovoch", ktoré sú pravým opakom rodinnej formy starostlivosti. O to dôležitejšie je vyhlásenie areálu v Zlatovciach za NKP - nielen pre architektonicko-urbanistické a výtvarné hodnoty, ale aj pre jeho stále aktuálny spoločenský odkaz. (ZDROJ: Spolok architektov SR)

Perspektíva

(Odkaz pre všetkým...)

Alibistické postoje úradníkov MPSVaR a presádzanie koncepcií vo výchove detí a mladých dospelých násilným spôsobom, bez akceptácie výsledkov a výskumov odborníkov z oblasti špeciálnej pedagogiky, pedagogiky, vývinovej psychológie, sociológie a ďalších vedných odborov, nemôžu priniesť pozitívne výsledky. Je náhoda,

že riaditelia po roku 1998 nikdy predtým v danej oblasti nepracovali? Má v tom sociálny rezort čisté ruky a svedomie?

Každému je jasné, kde je problém. V tomto štáte už predsa nejde o deti a o láskyplnú starostlivosť, ale o prospechárstvo a úplatky. Odbornosť u odborníkov zo špeciálnej pedagogiky, pedagogiky a vývinovej psychológie typu (A. Škoviera, M. Zelina, J. Hatrík, V. Vachalík, Š. Rehák, Š. Matula, L. Požár, A. Kozóň, M. Zolder, E. Begáňová, D. I. Vánková a iní im podobní) už neberú do úvahy a ani ich životné skúsenosti z praxe, dávajú ich do úzadia. Prevažuje akési charitatívne správanie a občianske neziskové organizácie, ktoré sú financované z nezistených peňazí. Hrozí aj rozpad a zánik Detského mestečka, samozrejme. Bola to štátom dotovaná vec a teraz sa také veci nenosia...

Orientácia dnešnej spoločnosti, jej postoj k hodnotám a k rodine, to je najväčšia prekážka - vládne bezhodnotovosť, formalizmus, bezduchá kalkulácia...

Som silno presvedčený, že to čo tu bolo zrušené, t.j. poskytovaná plnohodnotná rodina s otcom a matkou, v ktorej boli účastné aj deti vychovávateľov v rovnakej pozícii ako deti im dané do rodinnej starostlivosti, zrušenie tohto to bola veľká chyba, lebo to malo svoj význam a fungovalo to veľmi dobre.

Ako odchovanci chceme apelovať predovšetkým na odbornú verejnosť z oblasti špeciálnej pedagogiky, detskej vývinovej psychológie a patopsychológie, všeobecnej pedagogiky, ale i štátnych a politických orgánov, aby vyvolali odborné konferencie o uvedenom projekte a našli riešenie jeho realizácií v nových spoločenských podmienkach, pretože si myslím, že podobné projekty boli a sú aj v iných štátoch Európy.

Je to dlhý boj. Veď už Cicero povedal, že "Nečinný človek v mojich očiach znamená, toľko ako keby vôbec nejestvoval".

  • Mgr. Branislav LADICKÝ
  • Odchovanec Detského mestečka v rokoch 1990-2008
  • Autor publikácie RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN
  • Podávateľ podnetu k vyhláseniu areálu Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR 
  • Zakladateľ a predseda OZ Naša rodina - odchovanci a priaznivci tradičnej rodinnej výchovy