Branislav Ladický   Rodinné príbehy bez rodín

08.03.2019

Útla knižočka, ktorá vyšla pred 5 rokmi dodnes nebola docenená po stránke faktografickej a odbornej. Je stále aktuálna, pretože pretrvávajú dôvody, pre ktoré bola napísaná.

Úvod k nej napísal renomovaný vysokoškolský pedagóg Albín Škoviera, zostavil ju a spojovací text písal Branislav Ladický, odchovanec Detského mestrečka v Trenčíne- Zlatovciach, dnes učiteľ a vychovávateľ.

Prispeli do nej ďalší dvanásti odchovanci Detského mestečka, ich päť vychovávateľov, rodičovských párov, ekonómka Detského mestečka, riaditeľka základnej školy v Zlatovciach, hudobný skladateľ, pedagóg a spoluautorka projektov rôzneho charakteru, ktorými chovanci Detského mestečka obohatili kultúrny život širokej verejnosti.

Detské mestečko v Trenčíne- Zlatovciach sa otvorilo v r. 1973 Architekti, ktorí ho projektovali sa inšpirovali zariadeniami v západnej Európe a vytvorili jedinečný komplex, ktorý bol vlani vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Budovy stoja, len deti majú byť odtiaľ do r. 2020 vysťahované. Komu, ako a dokedy Detské mestečko služilo? Aj o tomto sa v knižke dočítame.

Špecifikom Detského mestečka bolo, že tam deti bývali v rodinných bunkách s manželským párom ako vychovávateľmi, náhradnými rodičmi. Chlapci a dievčatá žili vo vekovo heterogénnej skupine, súrodenci spolu v jednej rodinnej bunke. Aké deti boli umiestňované do Detského mestečka? Dá sa predpokladať, že išlo o deti, ktorých rodičia sa nedokázali o ne starať, bývali hladné, špinavé, bité, ponechávané osamote. (Viac o pôvodných rodinách detí mohla napísať sociálna pracovníčka Detského mestečka). V knižke je uvedené, že sa tam dostali v ranom detstve aj siroty, napr. súrodenecká skupina po havárii rodičov, ktorá chcela zostať spolu. Boli tam aj deti, ktoré nemali šancu dostať sa do adopcie zo zdravotných dôvodov.

Z knižky si môžeme urobiť obraz o tom ako spomínajú na svoju pôvodnú rodinu odchovanci. Niektorí dodnes nevedia, prečo boli z rodiny odobratí, túžili po vlastných rodičoch. Vychovávatelia si to uvedomovali a snažili sa im ich nahradiť najlepšie ako vedeli. Ďalší spomínajú na to, že v rodine boli hádky, bitky, alkohol. Rodičia, ak boli v poriadku, mohli deti v Detskom mestečku navštevovať. Medzi odchovancami boli aj takí, čo nikdy nezanevreli na vlastnú rodinu. Iní, keď svojich biologických rodičov po rokoch stretli, boli nimi sklamaní, ale k súrodencom si dokázali nájsť cestu. Vychovávateľov, manželský pár v Detskom mestečku prijali ako svojich náhradných rodičov a veľmi dobre si uvedomujú čo im pobyt v ich veľkej rodine dal, ako tam cítili lásku, prijatie, bezpečie.Vedia čo im náhradní rodičia dali do života a poznajú hodnotu prostredia Detského mestečka.

Deti z Detského mestečka chodili do školy spolu s deťmi zo Zlatoviec. Všetci patrili do miestnej komunity a spolupráca s vychovávateľmi v rodinných bunkách fungovala. Vychovávateľom záležalo na vzdelávaní detí, aj na ich vzťahoch v rodine.

Prepracovaný výchovný systém, rozvíjanie záujmových aktivít detí, celospoločenská podpora mala na deti vynikajúci vplyv - mnohí z nich dosiahli aj vysokoškolské vzdelanie. Zmena tohoto systému hlboko zasiahla do života detí. Stalo sa to po tom, čo v r. 1997 prešli detské domovy aj Detské mestečko pod riadenie MPSVaR. Od r. 2000 sa odčlenila od Detského mestečka základná aj materská škola, zhoršila sa ich spolupráca. V r. 2005 bolo Detské mestečko zrušené vládou. Na to, aký mohol byť dopad týchto organizačných zmien na životy a správanie sa detí, ktoré boli umiestnené dlhodobo v Detskom mestečku, sociológovia zrejme vtedy neupozornili a súvislosti s pozdejšími problémami mnohí nevidia dodnes. Chovanci v Detskom mestečku bez väčších problémov vyrastali s rešpektovaním výchovných požiadaviek uznávaných náhradných rodičov a záležalo im na učení. Podľa toho, čo píše riaditeľka školy, dnes poznajú iba svoje práva a zabúdajú na povinnosti.

Odchovanci v knižke jednohlasne dokumentujú chaos, anarchiu, pocity neistoty, ktoré mali demoralizujúci vplyv na deti v bývalom Detskom mestečku po jeho zmene na obyčajný detský domov. Manželské rodičovské páry boli prepustené, noví vychovávatelia už neboli prísne vyberaní, ale príjmaní len na základe žiadosti o prácu. Začali sa u detí striedať na smeny, už to nebola žiadna náhrada rodinnej výchovy. Niektorí chovanci z domova potom odišli.

Konštatujeme, že táto knižka s autobiografickými príbehmi odchovancov Detského mestečka v Trenčíne-Zlatovciach má mimoriadnu sociologicko- psychologickú výpovednú hodnotu. Mal by po nej siahnuť každý, kto chce pomáhať deťom, ktoré prišli z najrozličnejších dôvodov o funkčnú biologickú rodinu. Detské mestečko bolo komunitou, ktorá deti prijala a postavila " na nohy", začlenila ich do života obce, spoločnosti. Toto prijatie bolo vzájomné, ľudsky obohacujúce pre každého, komu na deťoch záležalo. Dôkazom toho sú kapitoly od vychovávateľov, pedagógov, umelcov a ďalších autorov v knižke, ktorú zostavil B. Ladický.

Keď sa dnes deti od predškolského veku dostávajú dočasne do tzv. profesionálnych rodín, kde bol v r. 2015 v 91,33% len jeden rodič, kde sú problémom citové vzťahy k deťom, treba vážne uvažovať o obnovení Detského mestečka. Je možné vybudovať v

priestoroch bývalého Detského mestečka, ktoré sú dnes národnou kultúrnou pamiatkou, novú komunitu profesionálnych manželských párov, náhradných rodičov s patričným vzdelaním a láskou k deťom, s celospoločenskou podporou. (To by bolo v súlade s odporúčaním expertnej skupiny Európskej komisie o prechode inštitucionálnej starostlivosti na komunitnú starostlivosť).

Je potrebné využiť Detské mestečko, toto jedinečné zariadenie na to, kvôli čomu bolo postavené a zriadené, aby v ňom našli náhradný domov deti odkázané žiť mimo svojej biologickej rodiny dlhodobo. Aby mohli takéto deti rovnako ďakovať svojim náhradným rodičom, vychovávateľom a priaznivcom, ako to napísali odchovanci Detského mestečka v knižke Rodinné príbehy bez rodín. 


PhDr. Viera Diešková, CSc.